Priebeh udalostí Novembra 89 vznikol v spolupráci s Ústavom pamäti národa.

Už v predvečer pražskej demonštrácie sa v Bratislave udial študentský pokojný protest, bez povolenia režimu. Študenti sa zhromaždili na Mierovom (dnes Hodžovom) námestí a pokračovali pochodom cez mesto, pri čom sa k nim pridávali aj ďalší ľudia.

Účastníci sa držali za ruky a skandovali: „Chceme slobodu! Chceme demokraciu! Chceme školskú reformu!“. Pri Univerzite Komenského položili kvety na miesto, kde počas invázie v roku 1968 sovietski vojaci zastrelili Danku Košanovú. Tým spojili svoju výzvu so spomienkou na obete okupácie a na vtedy prenasledovaných odporcov režimu (Bratislavská päťka). Študenti svoj protest ukončili pred budovou ministerstva školstva na Dobrovičovej ulici.

V tento deň sa Prahe na Albertove konalo oficiálne povolené  študentské podujatie k 50. výročiu smrti Jana Opletala, obete nacistického režimu. Zúčastnilo sa ho aj veľa študentov zo Slovenska. Na Albertove bol aj A. Dubček, toho ale Štátna bezpečnosť (ŠtB) zadržala.

Po skončení oficiálneho programu sa masa ľudí presunula do centra Prahy, pričom zaznievali heslá za slobodu a demokraciu. Atmosféra bola pokojná, napriek tomu dav obkľúčili bezpečnostné zložky a na Národnej triede ich brutálne zbili. Násilný zásah si vyžiadal okolo 600 zranených, z toho 7 vážne.

V noci sa cez zahraničné médiá rozšírila správa, že pri tomto brutálnom policajnom zásahu zomrel študent Martin Šmíd. Správa sa neskôr ukázala byť nepravdivou, no násilie na Národnej triede zdvihlo obrovskú vlnu hnevu a solidarity spoločnosti so študentami.

V reakcii na zásah na Národnej triede sa študenti pražských vysokých škôl rozhodli vstúpiť do štrajku. Popoludní sa k nim pridali aj herci pražských divadiel. Správy o násilí a štrajkoch sa šírili po krajine telefónmi, aj cez vysielanie zahraničných rozhlasových staníc. Mnohí občania si v tento deň uvedomili, kam až zašiel režim pre svoj strach zo slobody.

Odporcovia a kritici režimu sa v sobotu 18. novembra 1989 stretli na viacerých miestach v Prahe, aj na Slovensku:

– študenti z pochodu 16. novembra mobilizovali ďalších spolužiakov na internátoch v Bratislave.

– v Bratislave a v Pukanci sa stretli disidenti a kritickí intelektuáli, z ktorých viacerí sa stali zakladateľmi občianskej iniciatívy proti režimu, Verejnosť proti násiliu (VPN).

– v Šali sa zišlo asi 120 zástupcov maďarskej menšiny, ktorí založili Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI).

– v Prahe sa študenti vyzvali ku generálnemu štrajku na deň 27.11.89.

V Šali sa zišlo približne 120 aktivistov maďarskej menšiny u Károly Tótha. Výsledkom bolo založenie prvej občianskej iniciatívy Nežnej revolúcie – Maďarskej nezávislej iniciatívy.

Ráno sa v byte výtvarníka Miroslava Cipára zišli slovenskí umelci a spísali protest proti zásahu v Prahe. Autormi boli výtvarníci Rudolf Sikora, Miroslav Cipár a Vilma Cipárová, Vladimír Kompánek, Jozef Jankovič, Ľubomír Longauer, Juraj Čarný, Daniel Fischer, Peter Horváth, Karol Lacko, režisér Martin Holý a spisovateľ Ľubomír Feldek.

Rudolf Sikora navrhol a vzápätí spustil telefonickú „štafetu“, aby sa ľudia podvečer, o 17. hodine, zhromaždili v Umeleckej besede.

U herca Martina Hubu sa stretli Milan Kňažko, Marián Labuda, Milan Lasica a Július Satinský, Magda Vašáryová, dramaturg Martin Porubjak a režisér Ivan Strnisko. Spolu prijali vyhlásenie odsudzujúce brutalitu na Národnej triede.

O 17.00 sa v Umeleckej besede zišlo asi 400-450 občanov. Diskutovali a podpisovali obe vyhlásenia. Tým začali petičné akcie, ktoré pokračovali aj v nasledujúcich dňoch.

Medzi účastníkmi Umeleckej besedy boli ale aj takí, ktorí nechceli, aby zhromaždenie v Umeleckej besede skončilo len ako petičné. Vyzvali na vznik trvalejších štruktúr občianskeho odporu voči režimu. Tým sa vývoj spoločenstva Umeleckej besedy dostal do kvalitatívne  novej situácie: začalo sa formovanie hnutia Verejnosť proti násiliu.

Na záver prvého stretnutia v Umeleckej besede bola prítomnými navrhnutá a schválená štvorica, ktorá sa mala postarať o ďalší postup vzniku hnutia: Ján Budaj, Vladimír Kompánek, Vladimír Maňák a Rudolf Sikora ^[1]. Vznikla tak prvá riadiaca štruktúra slovenského demokratického hnutia. Hneď potom sa skupina stretla (v rohu výstavnej sály) a vťahovala do diania ďalších. Dohodli si pracovné rokovanie na pondelkové poludnie.

Neskôr večer na Malej scéne  oznámili herci svoj divadelný štrajk. Na Hviezdoslavom námestí rečnili viacerí z aktívnych účastníkov zhromaždenia v Umeleckej besede z podstavca sochy P. O. Hviezdoslava. Bol to prvý z verejných protestov spoločenstva z Umeleckej besedy.

Večer toho istého dňa (o 22 hod.) vzniklo v Činohernom klube v Prahe hnutie Občianske fórum (OF). Jeho zakladateľov bolo spolu 18, medzi nim aj V. Havel.

Hnutia VPN a OF vznikli nezávisle na sebe, no spájal ich rovnaký cieľ – odpor voči totalitnému režimu  a nadvláde komunistov.

_{1 ŽÁČEK, Pavel. STB in Slovakia during “Normalization”, Situation Report of the State Security from the Umelecká beseda}

Zdroj: Peter Šesták

Študenti z pochodu 16. novembra na stretnutiach plánovali okupačné štrajky na fakultách. Na Prírodovedeckej a potom na Filozofickej fakulte UK obsadili v pondelok auly a vyhlásili štrajk. Vznikli prvé slovenské študentské štrajkové výbory, na Filozofickej fakulte aj za pomoci ich pedagóga, Valéra Mikulu. Podobne sa organizovali študenti na VŠMÚ, za pomoci Juraja Alnera.

Podľa dohody z 19. novembra sa na poludnie zišli predstavitelia, vybratí zo spoločenstva Umeleckej besedy. Z praktických dôvodov prešli do divadla Malá scéna, kde sa vedenia na návrh Eugena Gindla ujal Ján Budaj. Tu prijali názov hnutia Verejnosť proti násiliu a Jána Budaja poverili koordináciou ďalších aktivít. Prvým sídlom hnutia sa na dva dni stali kancelárie ochranárskeho hnutia na Markušovej ulici č. 2 (dnes Mariánska ulica). VPN potom prijala pozvanie študentov VŠMÚ, ktorí zahájili okupačný štrajk svojej školy.

Vznikajúce hnutie VPN sa pri stretnutí na Malej scéne dohodlo aj na názve svojho riadiaceho orgánu: Koordinačný výbor (KV VPN).

Po skončení stretnutia na Malej scéne sa časť členov KV VPN vybrala do auly Univerzity Komenského medzi štrajkujúcich študentov. Druhá časť vytvorila prvé politické vyhlásenie VPN. Koncipovania textu sa zúčastnili: Martin Bútora, Ján Budaj, Peter Zajac, Valér Mikula, Fedor Gál, Peter Tatár a Alfréd Zimmermann.

O 17. hodine si vyhlásenie vypočulo a schválilo zhromaždenie v Umeleckej besede.  Hlavnou požiadavkou prvého programového dokumentu VPN bolo nastolenie demokracie, vyvodenie zodpovednosti za represálie a otvorenie verejného dialógu o povahe režimu. Vyhlásenie končí výzvou, ktorá zadefinovala ideový koncept demokratického hnutia: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“ Zúčastnilo sa ho toľko ľudí, že väčšina z nich musela zostať pred budovou. Informácie im z vnútra prenášali viacerí rečníci (napr. výtvarník Peter Horváth).

Večer prejavy pokračovali na zhromaždení stoviek občanov pri soche na Hviezdoslavovom námestí, kde rečnili viacerí zo zakladateľov VPN.

Na VŠMU študenti zbierali podpisy za generálny štrajk. Pridali sa aj herci z Trnavy, Martina a Zvolena.

V Žiline sa pred internátmi zišlo asi 300 študentov. Diskutovali o udalostiach z Prahy a vedenie školy ich pozvalo na rokovania.

Predsedníctvo ÚV KSČ v reakcii na masové protesty rozhodlo o nasadení Ľudových milícií (ĽM). Ich útvary boli v kasárňach vyzbrojené ostrou muníciou a vojenskou technikou. Aj Ministerstvo vnútra uviedlo svoje silové zložky do režimu „mimoriadnej situácie“. Československá ľudová armáda bola uvedená do stavu bojovej pohotovosti.

Študenti pokračovali v okupačnom štrajku, vystupovali pred budovou Univerzity Komenského a aj na iných miestach v centre mesta. Odmietli sa nechať zastrašiť oficiálnymi predstaviteľmi režimu a nadviazali spoluprácu s VPN. Boli veľmi aktívni aj v oblasti tvorby a rozširovania rôznych letákov, petícií a plagátov.

Predstavitelia KSČ sa pokúsili zastrašiť aj hercov Slovenského národného divadla, ktorí to odmietli a zostali solidárni so študentmi a VPN.

V Umeleckej besede sa o 17. hod. opäť zišli zakladatelia hnutia VPN a prijali nové politické stanoviská, reagujúce na odpor federálnej a národných vlád voči požiadavkám študentov a občianstva. Zhromaždenie v Umeleckej besede schválilo 11-členný Koordinačný výbor VPN v zložení:  Rudolf Sikora, Vladimír Kompánek, Miroslav Cipár, Milan Kňažko, Ján Budaj,  Ladislav Snopko, Ľubomír Feldek, Fedor Gál, Eugen Gindl, Peter Zajac a Martin Bútora.

Popri KV VPN vznikla aj skupina tzv. jednateľov hnutia, ktorých poslaním malo byť najmä rozširovanie výziev a petícií do svojich  profesijných prostredí, aj do mimo bratislavských regiónov a miest. Jej členmi boli:  Valér Mikula, Mária Filková, Miroslav Kusý, Martin M. Šimečka, Miloš Žiak, Peter Tatár, Jozef Kučerák, Martin Porubjak, Bohuslav Kraus, Juraj Záriš, Jozef Jankovič a Alfréd Zimmermann (12 osôb).

V ten istý deň podvečer sa na Gottwaldovom námestí (dnešnom Námestí slobody), zhromaždilo okolo 15 tisíc ľudí. Bola to prvá masová demonštrácia na Slovensku. Ľudia ignorovali zákazy a vystúpili z betónových koridorov na vyvýšené rozbahnené trávniky inak neprístupných „kochlíkov“. K zhromaždenému davu sa prihovoril  Ján Budaj, ktorý vyliezol s megafónom na strechu bufetov v dolnej časti námestia. Predstavil prítomným hnutie VPN a potom ich vyzval, aby spoločne pochodovali mestom na Hviezdoslavovo námestie. Cestou sa počty demonštrantov ešte zväčšili. Demonštrácia potom pokračovala prejavmi protagonistov VPN z podstavca sochy P. O. Hviezdoslava.

Protirežimové demonštrácie začali v tento deň aj v Košiciach, Banskej Bystrici, Martine a Žiline. Študenti slovenských vysokých škôl vydali spoločné vyhlásenie. Požadovali slobodné voľby, pluralitu, slobodné médiá a vyšetrenie zásahu zo 17. novembra.

K protestom sa pridali aj herci Maďarského oblastného divadla v Komárne. Oznámili, že do 27. novembra neodohrajú žiadne predstavenie.

Večer vystúpil vo federálnom vysielaní Československej televízie generálny tajomník ÚV KSČ, Miloš Jakeš s prejavom, v ktorom odmietol požiadavky protestujúcich občanov  a obhajoval komunistický režim.

V Prahe sa v tento deň konala  spontánna demonštrácia na Václavskom námestí. Využilo to hnutie OF, ktorého predstavitelia po prvý raz vystúpili z balkóna vydavateľstva Melantrich.  Václav Havel predstavil hnutie, po ňom hovoril aj kardinál Tomášek a spievala Marta Kubišová. OF sa pokúsilo nadviazať kontakt s predstaviteľmi režimu, ale bez konkrétneho výsledku.

Federálni a republikoví ministri vnútra zverejnili vo večernom vysielaní televízie politické stanoviská, v ktorých označili protesty za „antisocialistické snahy podporované zo zahraničia“. Tieto mediálne vystúpenia mali za cieľ zastrašiť  verejnosť. Komunistický režim signalizoval, že je pripravený brániť svoju hegemóniu aj s využitím ozbrojených zložiek štátu a ozbrojených zborov KSČ, Ľudových milícií. Politická kríza sa prehlbovala.

Predpoludním sa v Bratislave zhromaždilo asi 5000 ľudí pred Justičným palácom. Požadovali okamžité prepustenie Jána Čarnogurského, posledného väzneného člena tzv. Bratislavskej päťky.

Ján Budaj s delegáciou VPN navštívil v tento deň Arcibiskupský úrad v Trnave a vyzval najvyšších predstaviteľov rímsko-katolíckej cirkvi na podporu hnutia za slobodu a demokraciu. Trnavský arcibiskup Ján Sokol, zverejnil list „Ľuďom dobrej vôle na Slovensku!“, v ktorom žiadal, aby štátne funkcie zastávali slobodne a demokraticky zvolení ľudia.

VPN usporiadala štvrtú demonštráciu, tentoraz na Námestí SNP. V tento deň ešte námestie nebolo zaplnené, no na jeho rozľahlé priestory už nestačil megafón. Ozvučenie zabezpečila rocková skupina Tublatanka, čomu napomohol L. Snopko. Nedokonalá ozvučovacia technika spôsobovala príznačné echo, s ktorým sa museli rečníci z tribúny vysporiadať (pozri v prílohe záznam z protestov Novembra). Demonštráciu uviedli Ján Budaj a Milan Kňažko. Ján Budaj prečítal výzvu predsedovi vlády, v ktorej žiadal okamžité odstúpenie politikov zodpovedných za represie a celkový úpadok spoločnosti, prepustenie všetkých politických väzňov a rehabilitovanie politicky prenasledovaných. Žiadal prístup opozície do televízie a médií,  uzákonenie práva na zhromažďovanie a zakladanie politických strán, nový volebný zákon, atď.

Na tejto demonštrácii zaznel aj pozdrav Občianskeho fóra Verejnosti proti násiliu, ktorý priniesol do Bratislavy Peter Zajac. Vaclav Havel sa v ňom prihlásil k úlohe zmeniť „federalizovanú totalitu“ na „demokratickú federáciu“. Posolstvami rôznych osobností a skupín VPN realizovalo svoj primárny cieľ – zjednocovať  dovtedy izolované skupiny kritikov režimu.

Študenti v Košiciach zorganizovali v tento deň pochod mestom a zapálili sviečky na Námestí osloboditeľov. Podobné manifestácie sa konali aj v Trnave, kde sa k študentom pridali herci.

V Banskej Bystrici sa v utorok zhromaždilo asi 1 000 ľudí, vo Zvolene približne 2 000. Protesty sa šírili po celom Slovensku.

Vedenie KSČ, ktoré velilo ozbrojeným zložkám KSČ, Ľudovým milíciám, vydalo v tento deň rozkaz, aby oddiely Ľudových milícií, ktoré boli predtým zmobilizované a vyzbrojené, nezasiahli. Dôvodom bol najmä vysoký počet protestujúcich. Úvahy o použití  iných ozbrojených zložiek však naďalej pokračovali. Silové zložky režimu, tzn. zásahové oddiely ZNB, ŠtB, aj Československá ľudová armáda ostávali v stave pohotovosti. Aj Ľudovým milíciám ostávali zbrane a ostré náboje^[1].

_{1 Celkovo mali Ľudové milície v novembri 1989 okolo 84 000 členov. Prevahu tvorili robotnícke profesie, všetci boli členmi KSČ. Každý člen ĽM mal k dispozícii strelnú zbraň. Ľudové milície ich mali uložené v regionálnych a lokálnych skladoch. Disponovali 20 067 kusov pištolí, 71 054 kusov samopalov, 6 890 kusov guľometov, 130 kusov protilietadlových guľometov, 358 kusov mínometov, 149 kusov bezzáklzových kanónov, 2 177 nákladných vozidiel a motocyklov a 2 031 kusov granátov.}

Pred Justičným palácom v Bratislave sa zhromaždili tisíce ľudí na podporu Jána Čarnogurského. Súd ho oslobodil – skončilo sa tak jeho väznenie ako posledného člena Bratislavskej päťky.

Na Námestí SNP sa konal druhý veľký míting s požiadavkou, aby mala opozícia prístup do televízie. Vystúpil Alexander Dubček, ktorý sa k hnutiu VPN prihlásil podpisom.

Na tribúne prehovorili aj obhajca Jána Čarnogurského – Tibor Böhm, disident Jiří Dienstbier a študent bohosloveckej fakulty. Martin Bútora hovoril o konci strachu a Miro Žbirka pripomenul úlohu Gorbačova pri zmenách v spoločnosti.

Podvečer sa demonštrovalo aj v Banskej Bystrici, Žiline a Martine. Protesty organizovali miestni študenti a prilákali stovky ľudí.

Maďarská nezávislá iniciatíva podporila pripravovaný generálny štrajk a pridala sa tak k OF a VPN.

V Prahe vystúpil na masovej demonštrácii Václav Havel. Vyhlásil, že návrat k totalite nie je možný a Československo si volí cestu slobody a demokracie.

Dopoludnia sa predstavitelia VPN (delegáciu viedol E. Gindl) stretli s riaditeľom Československej televízie v SSR (televízia). Na Námestí SNP sa poobede konala šiesta demonštrácia VPN. Okrem iných vystúpil básnik Ján Štrasser, ochranár Mikuláš Huba aj zástupcovia robotníkov. Hlavnou témou dňa boli výzvy ku generálnemu štrajku. Ján Budaj  v príhovore nazval prebiehajúce udalosti revolúciou – „revolúciou porozumenia a dôvery“.

Pod tlakom demonštrácií a aj štrajkového výboru v televízii sa jej vedenie rozhodlo pozvať predstaviteľov VPN do vysielania v hlavnom večernom vysielacom čase. Pozvaní mali byť konfrontovaní predstaviteľmi režimu, pôsobiacimi na čele najväčších štátnych podnikov. Zámerom vedenia televízie a KSS bolo odstrašiť verejnosť od účasti na generálnom štrajku. Dosiahli však pravý opak. Vďaka priamemu prenosu sa tento okamih dá označiť za koniec jedného z hlavných pilierov totalitnej moci v ČSSR – cenzúry.

Vysielanie v priamom prenose využil M. Kňažko a vyslovil požiadavku VPN na zrušenie vedúcej úlohy KSČ. Ján Budaj definoval  politický cieľ hnutia – demokracia bez prívlastkov^[1]. Vyslovením týchto požiadaviek boli naplnené viaceré z paragrafov obávanej Hlavy I. Trestného zákona (tzv. trestné činy proti republike). Verejnosť bola šokovaná, pretože takéto politické výzvy v médiách okupovanej ČSSR ešte nikdy nezazneli.

Predstaviteľom VPN sa podarilo mobilizovať verejnosť  k účasti na generálnom štrajku. Tak vznikol nový nástroj Nežnej revolúcie –  Štúdio dialóg.

Košice zažili v tento deň veľkú demonštráciu na podporu generálneho štrajku. V Prešove pochodovali študenti mestom. V Dunajskej Strede zverejnila Maďarská nezávislá iniciatíva svoje ciele – parlamentnú demokraciu, občianske slobody a rovnosť menšín.

Armáda a bezpečnostné zložky rokovali o situácii v krajine^[2]. ŠtB dostala od KSČ príkaz odhaľovať štruktúry štrajkujúcich a využiť svoju moc na zastrašenie a zabránenie generálnemu štrajku.

Miloš Jakeš a Predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe počas noci kolektívne odstúpili. Novým generálnym tajomníkom strany sa stal Karel Urbánek. Alexander Dubček vyhlásil, že rozchod s normalizačnou politikou je bezpodmienečný.

_{1 V dobe totality sa režim  označoval za „socialistickú demokraciu“. Mnohí v dobe perestrojky očakávali oprášenie programu „demokracie s ľudskou tvárou“ , čiže programu Januárového pléna KSČ z roku 1968. Použitie termínu „demokracia bez prívlastkov“ znamenalo odmietnutie nadviazania na reformy komunistického režimu a víziu štátu, v ktorom sa demokracia neviaže k žiadnej politickej, náboženskej, ani rasovej  ideológii.}

_{2 Armáda a bezpečnosť rokovali o násilnom potlačení protestov potom opakovane, naposledy v Bratislave tesne pred Vianocami 1989.}

Zdroj: https://www.17november1989.sk/

Na Námestí SNP v Bratislave sa na siedmom proteste VPN zhromaždilo približne 100 000 ľudí. VPN žiadala nastolenie slobody tlače. Vyzvali kolektívy redakcií, aby  si zvolili šéfredaktorov bez diktátu komunistickej strany.

Hnutie VPN v tento deň zverejnilo svoj dvanásťbodový politický program. Obsahoval požiadavku na vytvorenie zastupiteľskej demokracie a nápravu deformovanej federácie, čo najskoršie slobodné voľby, nestrannosť súdov a prokuratúry, odluku cirkvi od štátu, nastolenie práva na  spolčovanie, zhromažďovanie  a  slobodný pohyb. Ďalej žiadalo odideologizovanie školstva a kultúry a „reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie“.

Hnutie VPN vyzvalo počas demonštrácie prítomných občanov, aby spoločne zmenili text slovenskej hymny. Namiesto oportunistickej slohy „zastavme sa bratia, veď sa oni stratia“ súhlasilo  Námestie SNP so zmenou paradigmy hymny. Preto od 25. novembra  1989 spievame hymnu s textom: „zastavme ich, bratia,…“^[1]. Tento okamih bol  konštitučným momentom revolučnej zmeny roku 1989. Občianska identita dovtedy podrobených a zastrašených ľudí sa začala meniť.

Veľkým úspechom bolo, že od tohto dňa vysielala televízia v priamom prenose priebeh demonštrácií VPN z Námestia SNP^[2].

Veľké demonštrácie sa v tento deň konali aj v ďalších slovenských mestách – Košiciach, Banskej Bystrici, Žiline, Martine, Trnave, Nitre a vo Zvolene. Státisíce ľudí sa otvorene a verejne prihlásili k protirežimovej revolúcii hnutia VPN.

Predsedníctvo ÚV KSS rokovalo o udržaní kontroly nad médiami pred generálnym štrajkom. V Prahe velenie armády ponúklo Predsedníctvu ÚV KSČ vojenský zásah, ktorý bol pre podobnú situáciu pripravený pod krycím názvom „VLNA“.^[3]  Komunistické vedenie sa ale k zásahu neodhodlalo a začínalo strácať pôdu pod nohami.

Prezident Gustáv Husák pod tlakom požiadaviek VPN a Občianskeho fóra vyhlásil amnestiu pre politických väzňov.

_{1 Oficiálne sa text hymny zmenil zákonom SNR z 1.3.1990}

_{2 Z protestov na Václavskom námestí  vysielala Československá televízia  iba krátke priame vstupy. Neskôr sa vysielali  skrátené zostrihy demonštrácií. Celý priebeh demonštrácií OF na Václavskom námestí, resp. na Letnej,  sa v televízii nevysielal.}

_{3 Operácia na obranu monopolu moci KSČ. Bola  pripravená a opakovane precvičovaná pre prípad politickej, alebo bezpečnostnej  krízy. Armáda a zložky ZNB (ŠtB) mali zasiahnuť proti nežiadúcim živlom a prevziať vysielanie č-s televízie, rozhlasu, aj vydávanie a tlačenie novín.}

Zdroj: https://www.17november1989.sk/

Na Námestí SNP v Bratislave sa konal ôsmy protest VPN. Vystúpil aj Ján Čarnogurský, čerstvo prepustený z väzenia na amnestiu. Poďakoval verejne za podporu VPN. Vladimír Kompánek vyzval na odstránenie ostnatých drôtov Železnej opony smerom na Hainburg (tento návrh realizovala VPN 10. decembra pochodom „Ahoj, Európa!“) Lajos Grendel prečítal podporné vyhlásenie Maďarskej nezávislej iniciatívy…atď.

Demonštrácia 26. novembra sa niesla v duchu výziev k blížiacemu sa generálnemu štrajku a požiadavky na neodkladné zrušenie vedúcej úlohy KSČ .

Na tento tlak VPN reagoval Ústredný výbor KSS: už na druhý deň, 27.11.1989, uznal oprávnenosť požiadavky VPN zrušiť  „vedúcu úlohu KSČ“ v Ústave ČSSR. Po zverejnení kapitulácie slovenskej súčasti sa pražské vedenie KSČ dostalo do bezvýchodiskovej situácie. KSČ sa svojej „vedúcej úlohy“ vzdala na druhý deň a Federálne zhromaždenie ČSSR o dva dni neskôr, 29.11.1989, zmenilo ústavu.

Na Námestí SNP po prvý krát zaznela pieseň Sľúbili sme si lásku v podaní Ivana Hoffmana. Stala sa symbolom občianskej solidarity roku 1989.

Na mimoriadnom zasadnutí ÚV KSS odstúpila v tento deň väčšina čelných politikov normalizácie, napr. predseda SNR Viliam Šalgovič, predsedníčka Socialistického zväzu žien Elena Litvajová a ideológ Gejza Šlapka.

V Prahe pokračovali rokovania medzi Občianskym fórom a komunistickým premiérom Ladislavom Adamcom. Na Letnej usporiadalo Občianske fórum svoje šieste verejné zhromaždenie, na ktorom umožnilo premiérovi Adamcovi, aby vystúpil. No dav ho vypískal.

Z tej istej tribúny vystúpil Alexander Dubček, ktorého návrat do politiky zhromaždení  občania privítali.  V tento večer prehovoril v televízii po prvý raz aj predstaviteľ OF Václav Havel.

Zdroj: https://www.17november1989.sk/

O 12:00 sa začal dvojhodinový generálny štrajk. Zapojili sa doň  občania v celej republike. Bol to najväčší prejav solidarity so študentmi, Občianskym fórom a VPN a súčasne dôkaz ich legitimity a politickej sily. Účasť na štrajku bola v oboch republikách federácie okolo 75%.  To bol veľký úspech úsilia hnutia VPN, slovenských hercov a študentstva.

V Bratislave sa podvečer uskutočnil deviaty protest VPN.

Predsedníctvo ÚV KSS prijalo v tento deň návrh akčných opatrení, ktorých cieľom bolo udržať moc v rukách komunistov. Do politiky chceli vrátiť aj bývalých funkcionárov KSČ, vylúčených po roku 1970, do čela KSS sa mali postaviť mladé kádre.

Ministerstvo kultúry SSR oznámilo sprístupnenie dovtedy zakázaných filmov a kníh.

Zdroj: https://www.17november1989.sk/

V Prahe rokovali predstavitelia Občianskeho fóra s premiérom Ladislavom Adamcom. Václav Havel mu vyjadril dôveru^[1]. L. Adamec dostal mandát do 3. decembra zostaviť novú vládu.

V pražskom Paláci kultúry sa uskutočnil neverejný aktív KSČ, kde sa komunisti uzniesli na obrane článku 4 ústavy ČSSR o monopole ich moci. Naďalej sa chceli opierať o Ľudové milície, ako ozbrojenú zložku KSČ.

Federálne zhromaždenie vytvorilo „Komisiu 17. novembra“ na vyšetrenie udalostí na Národnej triede.

Sovietsky zväz označil inváziu z roku 1968 za porušenie medzinárodného práva.

V Bratislave rokovali predstavitelia Revolučného odborového hnutia (ROH) , ktorí vyhlásili Výzvu všetkým pracujúcim: „Socialistické odbory patria ľudu“.

K situácii sa zišlo aj Predsedníctvo SNR. Postavilo sa na obranu socialistického zriadenia.

_{1 Čo sa udialo bez vedomia VPN}

V Prahe sa udialo  prvé oficiálne rokovanie predstaviteľov hnutia VPN a hnutia OF. VPN odmietlo návrh OF na zrušenie svojho názvu a začlenenie sa do OF.  Vzápätí vydali vyhlásenie o tom, že OF a VPN sa rešpektujú ako partnerské hnutia.

Večer toho istého dňa hostilo VPN delegáciu OF (V. Havel, P. Oslzlý, M. Kubišová a ďalší) v Slovenskom národnom divadle. Tu sa konalo celoslovenské zhromaždenie aktivistov VPN a štrajkových výborov.

Práve v priebehu  tohto stretnutia prišla správa o tom, že Federálne zhromaždenie v Prahe zrušilo článok 4 o vedúcej úlohe KSČ a o marxizme-leninizme ako štátnej ideológii.

V závere akcie, ktorú prenášala Československá televízia, ohlásil Ján Budaj výzvu VPN zboriť Železnú oponu masovým pochodom občanov do rakúskeho Hainburgu. Akciu avizoval na Medzinárodný deň ľudských a občianskych práv – 10. decembra 1989.  Bola napokon najmasovejším podujatím Nežnej revolúcie, ktoré urobilo z hraníc slobodné korzo. (V tento deň abdikoval prezident G. Husák, autor výroku, že „u nás nebudú hranice žiadne korzo“).

VPN vydalo metodický pokyn na vytváranie štruktúr hnutia: „Návrh pre prácu akčných skupín VPN“. Týmto sa urobil krok ku stabilizácii hnutia ako celoslovenskej politickej sily, ktorá vzápätí ohlásila účasť v budúcich slobodných voľbách (vyhlásenie VPN, 2.12.1989)

29. november sa dá považovať za deň, kedy bola zrušená ústavná nadvláda komunistov – a tým za koniec prvej fázy demokratickej revolúcie^[1].

_{1Výskum ďalších udalostí, zvlášť pokiaľ ide o vývoj hnutia VPN, ešte nie je ukončený. Archív VPN bol totiž až do roku 2019 nespracovaný a neprístupný pre historický výskum.}

V ďalších mesiacoch a rokoch sa pred oslobodeným občianstvom otvorili mnohé nové zásadné výzvy: Ako nahradiť komunistickú nomenklatúru? Ako realizovať sociálnu a ekonomickú transformáciu? Ako si vytvoriť zastupiteľskú demokraciu a pluralitnú politickú scénu? Ako stabilizovať právny štát? Ako vyriešiť ústavno-právne vzťahy oboch národov, ktoré tvorili  federáciu? Ako sa začleniť medzi vyspelé štáty Európy, kde už prebiehal proces mierovej integrácie?

Mnohé z týchto výziev sme zvládli úspešne, hoci sa to neobišlo bez politických a sociálnych nákladov, ktoré muselo znášať občianstvo. Sú však aj také výzvy, s ktorých naplnením, žiaľ, zápasíme podnes.

Vytváranie nového politického národa, pri ktorého začiatku boli masové demonštrácie novembra 1989, bude pokračovať aj po roku 2025, v ktorom bol odhalený ich pamätník.

Nech pripomína činy odvážnych občanov z roku 1989 a povzbudzuje k podobným tých budúcich.