Učila som dejepis na základnej škole v Detve.

Doma dvaja chlapci, manžel murár a babka, ktorá hovorila, že kto verí všetkému, čo počuje, raz na to doplatí.

Babka prežila vojnu aj Slovenský štát.

Vždy vravela, že keď začne niekto hovoriť o poriadku a jednote, treba sa mať na pozore.

Že dobré veci sa nerobia krikom.

V učebnici, z ktorej som učila, chýbali celé roky.

Päťdesiate, šesťdesiate – prešli sme ich jednou vetou.

Vraj netreba deti mýliť.

Raz sa ma žiak spýtal, prečo sa o tom nehovorí.

Povedala som: „Lebo ešte nemôžeme.“

A v tej chvíli som si uvedomila, že aj ja čakám, keď budem môcť hovoriť nahlas.

V novembri sa začalo hovoriť o Prahe, o študentoch. Deti sa pýtali, čo sa deje.

O pár dní ma kolegovia zavolali na námestie. Zobrala som aj pár starších žiakov.

Povedala som im: „Dnes sa budete učiť dejiny vonku.“

Na pódiu stáli študenti, herci, robotníci.

Nikto nevedel presne, čo má povedať.

Ale všetci vedeli, že to myslia vážne.

Keď som večer prišla domov, mala som na kabáte pripnutý odznak VPN.

Babka sa na mňa pozrela a len povedala: „Zase noví?“

Usmiala som sa: „Možno, ale tentoraz to skúsime my.“

Na jar som pomáhala s novými učebnicami.

Prvýkrát sme mohli napísať, čo sa naozaj stalo.

Nebola to len práca – bolo to, ako keby som konečne mohla opraviť niečo, čo mi dlho ležalo na srdci.

Dnes som už na dôchodku.

Keď vidím vnučku, ako sa učí o novembri, hovorí mi, že to bolo super obdobie.

Usmejem sa. Poviem jej len: „Hlavne nezabudni, že o slobodu sa treba starať.