Narodil som sa vo Zvolene. Moji starí rodičia mali kníhkupectvo, ktoré im komunisti po roku 1948 zobrali.

V roku 1958 ich zatkli za vymyslené obvinenia.

Pamätám si, ako babičku odviedli rovno od sporáka, keď nám varila večeru.

Môj starý otec veril v Československo, stará mama v sociálnu demokraciu.

Rodičia mojej mamy zas v slovenský štát. Stretávali sa, hádali sa – a ja som vyrastal uprostred politiky.

V auguste 1968 som bol u starých rodičov vo Zvolene.

S kamarátmi sme si sadli na cestu, chceli sme zastaviť tanky.

Keď začali strieľať, rozutekali sme sa. Doma ma zamkli do izby, aby som už neutiekol.

Na gymnáziu som patril medzi rockerov. Dlhé vlasy, iný svet, režim nás nemal rád.

Raz ma nechceli pustiť do školy, kým sa nenechám ostrihať.

Pohádal som sa so zástupcom riaditeľa, skončilo to až bitkou.

Mama ma preto prihlásila na ŠUP-ku. A tam sa mi otvoril úplne iný svet.

Učili nás ľudia, ktorých režim vyhodil z VŠVU. Boli slobodní – a učili nás myslieť slobodne.

Na ŠUP-ke som stretol Budaja a ďalších výtvarníkov.

Organizovali sme výstavy, robili happeningy, vydávali zakázané knihy.

Prepisoval som Havlovu Moc bezmocných na písacom stroji. Bolo to naše malé podzemie, náš ostrov slobody.

Neraz som videl, ako režim zasahuje.

Keď som bol na pohrebe kamaráta, bolo nás tam tridsať – a okolo sto päťdesiat príslušníkov, ktorí sa tvárili, že sú pozostalí. Kamery, kontroly, strach.

V piatok 17. novembra som bol na diskotéke. O tom, čo sa stalo v Prahe, som nemal ani tušenia.

Až v pondelok mi Budaj povedal, nech prídem do Umeleckej besedy.

Tam som prvýkrát cítil, že sa deje niečo veľké. Zapísal som svoje meno pod vyhlásenie VPN a vedel som, že niet cesty späť.

Neskôr mi kamarát z pohotovostného pluku povedal: „Mali sme ostré. Keby prišiel rozkaz, rozstrieľali by sme vás.“

A vtedy som pochopil, aké krehké to celé bolo.

Najsilnejší moment bol večer, keď Havel v SND oznámil koniec vedúcej úlohy strany.

Ľudia vstali, spievali hymnu, plakali.

Aj ja som mal slzy v očiach a hovoril si: „Babi, dedko, konečne máme s komunistami vyrovnané účty.“

Po revolúcii som videl, ako sa spoločná sila rozpadá na strany a zákulisné hry.

Rozdelenie Československa som niesol veľmi ťažko. Bol som čechoslovakista – a cítil som bezmoc, keď som videl gardistické zástavy.

Aj dnes verím, že sloboda má jednoduché pravidlá. Žiť v pravde.

Pýtať sa pri každom kroku: Robím to správne? Neubližujem niekomu? A je to naozaj to, čomu verím?