Narodil som sa v Bratislave. Otec bol lesník, mama klaviristka. Ako chlapec som hral na husle, športoval, ale najviac som kreslil.

V roku 1967 som sa dostal do Paríža.

Bol to úplne iný svet, sloboda, farby, múzeá. Vtedy som si povedal: takto vyzerá skutočný život.

O rok neskôr prišli tanky. Bol som v centre Bratislavy, keď začali strieľať.

Omietka padala zo stien, ľudia utekali do pivníc. Aj ja som utekal a myslel som si, že začína vojna.

Nastúpil som na výtvarnú školu. Učil ma profesor Matejka, úžasný človek.

Potom prišla normalizácia a profesorov jedného po druhom vyhodili.

Raz si ma zavolal kvestor Orlík. Povedal mi: „Malo by ti byť cťou vstúpiť do strany.“ Mal som 21 rokov. Aj tak som mu povedal nie.

Žili sme cez kamarátstva. Hudobníci, výtvarníci, teoretici. Vytvorili sme si vlastný svet, ostrov slobody.

Robili sme výstavy a happeningy. Prepisoval som Havlovu Moc bezmocných na písacom stroji.

A zakaždým prišli následky, výsluchy a zastrašovanie.

Eštebáci nerozumeli umeniu. Netušili, čo je abstrakcia a prečo by mala byť nebezpečná.

Všetko im nosili ľudia, ktorí nás udávali.

V 80. rokoch som mal výstavy aj vonku. V USA či Nemecku vás vítali s úsmevom. Doma vás čakal zákaz a kontrola.

V novembri 1989 som ráno šiel k Mirovi Cipárovi. Po ceste som stretol Ľuba Longauera.

Spýtal sa ma len: „Ideme?“ A večer už bola plná Umelecká beseda.

Prvé dni boli plné napätia. Na Hviezdoslavovom námestí zabrechal pes a všetci sme sa zľakli, že prichádzajú policajti.

Po revolúcii som učil na VŠVU a budoval nový systém školy.

Dnes verím, že umenie má zmysel, keď otvára otázky. A sloboda? Tá má vždy svoju cenu.