Robil som na mestskom úrade. Mal som pečiatku, kanceláriu a pocit, že všetko ide, ako má.

Do strany som vstúpil, lebo sa to patrilo.

Kto tam nebol, ten sa ďaleko nedostal.

Hovoril som si, že to nie je nič zlé, že treba mať rozum a robiť si svoju robotu.

Roky som podpisoval papiere, ktoré určovali, kto dostane byt, kto prácu, kto povolenie.

Niektoré veci boli nespravodlivé, ale naučil som sa na to nemyslieť.

Takto to proste fungovalo.

V novembri sa začali šíriť správy, že v Prahe zbili študentov.

V práci sa o tom nerozprávalo, ale každý to vedel.

Ráno na porade vedúci povedal, že treba zachovať pokoj, že „študenti sú len pobláznení“.

Z okna kancelárie som videl námestie.

Ľudia tam stáli so sviečkami, niektorí z nášho úradu medzi nimi.

Zrazu som si uvedomil, že tam stojí aj môj syn.

Pozeral sa hore na mňa a ja som nevedel, kam sa mám pozrieť.

Na druhý deň si ma zavolali na okres.

Pýtali sa, prečo som nezakročil, prečo som to nezastavil.

Mal som povedať, že všetko je pod kontrolou, ale prvýkrát v živote som nič nevedel povedať.

Keď režim padol, prišla výpoveď. Jedna veta na papieri a bolo po všetkom.

Zbalil som si veci a odišiel.

V kancelárii som nechal aj pečiatku — už som ju nechcel ani vidieť.

Prvé týždne som bol stratený.

Nikto mi nezavolal, ani kolegovia, čo sa predtým tvárili ako priatelia.

Po prvýkrát po rokoch som mal čas rozmýšľať, čo som vlastne robil.

Dlho som si nahováral, že som za nič nemohol.

Ale čím viac som o tom premýšľal, tým viac som vedel, že mlčanie je tiež rozhodnutie.

A ja som mlčal pridlho.

Dnes, keď idem okolo úradu, pozerám sa na to okno, z ktorého som kedysi sledoval námestie.

A hovorím si — vtedy som prišiel o prácu, ale konečne som prestal klamať sám seba.