Pracovala som ako zdravotná sestra v nemocnici v Trnave.

Každé ráno som vstávala pred šiestou, obliekla si plášť a šla na oddelenie.

Večer som pozerala správy, kým ostatní doma spali.

V práci sa šepkalo, že v Prahe zbili študentov.

Sestry sa báli rozprávať nahlas, len sme si vymieňali pohľady ponad pacientov.

Môj muž bol vojak. Veril, že poriadok musí byť a že politika nech zostane politikom.

Keď som sa spýtala, či môžem ísť na námestie, povedal len: „Neprovokuj.“

Celý večer som chodila po byte a rozmýšľala. Nakoniec som si obliekla kabát a odišla.

Nevedela som presne, kam idem, len že už nemôžem sedieť doma.

Na námestí bolo pár stoviek ľudí. Nikto nekričal, len sa ozývalo cinkanie kľúčov.

Zbadala som kolegyňu z nemocnice. Držala v rukách transparent.

Usmiala sa na mňa, akoby vedela, čo som musela prekonať, aby som tam prišla.

Keď som sa vrátila domov, muž už spal.

Sadla som si do kuchyne a vedela som, že sa vo mne niečo zlomilo.

Na druhý deň v práci sa sestry usmievali.

Nikto nič nepovedal, ale všetky sme vedeli, že sme tam boli.

O pár dní sa k nám pridali aj lekári. Zrazu sa hovorilo nahlas o tom, čo sme roky len tušili.

A ja som pochopila, že pravda má väčšiu moc než akýkoľvek rozkaz.

Odvtedy verím, že sloboda nezačína na námestí.

Začína v okamihu, keď sa prestaneš báť aj doma.