Žila som v Malackách, v malom byte so starým rádiom a dvoma orchideami na okne.

Za život som už videla všeličo, vojnu aj znárodňovanie.

Keď v televízii začali ukazovať správy o Prahe, len som pokrčila plecami.

Hovorili, že sú to provokácie, že mladí ničomu nerozumejú.

Myslela som si svoje, že sa len vymenia mená a všetko pôjde ďalej tak, ako vždy.

Raz mi suseda zaklopala na dvere. V ruke držala sviečku a povedala, že ide do Bratislavy na pochod.

Len som ju varovala, nech si dá pozor, aby nemala problémy.

Vtedy som ešte neverila, že sa niečo môže naozaj zmeniť.

Po pár dňoch sa správy menili každú hodinu.

Padali mená, zakladali sa nové strany, hovorilo sa o slobode.

Pozerala som to doma pri čaji a stále som si hovorila: „To už tu bolo. Aj tak to skončí rovnako.“

Trvalo to roky, kým som pochopila, že som sa mýlila.

Moja vnučka išla študovať do zahraničia.

Keď som ju videla, ako rozpráva po anglicky, cestuje a robí to, čo chce, uvedomila som si, že ona žije v krajine, ktorej som ja už neverila.

Raz som v zásuvke našla starý odznak s trikolórou.

Neviem, odkiaľ ho mám — možno mi ho niekto dal v obchode.

Pohladila som ho a napadlo mi, že aj ja som mohla vtedy stáť s tými ľuďmi.

Že to musel byť pekný pocit, nebyť potichu.

Vtedy som mala pocit, že už je na zmeny neskoro.

Dnes viem, že nikdy nie je.

A keby som mohla vrátiť čas, šla by som na to námestie tiež so sviečkou v ruke, medzi ostatných.