Písala som pre denník, ktorý vtedy čítali všetci.

Na začiatku som verila, že noviny môžu meniť svet.

Potom som zistila, že niektoré vety sa jednoducho nesmú napísať.

Každý článok prešiel cenzorom. Vyškrtávali mená, slová, celé odstavce.

Často som musela prepisovať vetu dovtedy, kým stratila zmysel – a získala povolenie.

Občas som sa v noci zobudila a rozmýšľala, koľko pravdy som vymenila za pokoj.

Ráno som si dala kávu, sadla k písaciemu stroju a napísala ďalší schválený text.

Keď prišli správy z Prahy, redakcia dostala pokyn: nič neuverejňovať.

Na chodbe sa šepkalo, že to bude veľké. Nadriadený len povedal: „Pokoj, súdružka Poliaková. To prejde.“

Na druhý deň som išla pred univerzitu. Držala som diktafón, ale nezapla som ho.

Po prvýkrát som nechcela písať o druhých, ale stáť s nimi.

Ľudia kričali „Máme holé ruky“. Ten zvuk bol surový, pravdivý.

Po rokoch prázdnych viet som zrazu počula slová, ktoré sa nedali cenzurovať.

Na tretí deň som napísala článok o tom, čo som videla.

Bez fráz, bez „podľa stanoviska“. Nikto ho neuverejnil, ale bol to prvý text, ktorý patril mne.

Po revolúcii sme zostali v tej istej redakcii, len na prázdnych stoloch.

Bez príkazov, bez istoty, ale konečne slobodne.

Dnes, keď čítam mladých novinárov, ktorí píšu s presvedčením, spomeniem si na ten novembrový dav.

A na chvíľu, keď pravdu už nebolo treba hľadať medzi riadkami.