Narodila som sa v Trnave. Otec veril komunizmu, mama verila Bohu. Pamätám si, ako som medzi nimi hľadala vlastnú cestu.

Ako dieťa som robila všetko, čo odo mňa chceli.

Na pionierskych schôdzkach sme zbierali gaštany a pomáhali starým.

Vyzeralo to pekne, ale boli to len frázy, ktorým už nikto neveril.

Keď som mala šestnásť, začala som liezť na skaly.

Sedeli sme večer pri ohni a niekto zaspieval Kryla.

Pamätám si, ako som tam sedela a rozmýšľala: „Ako je možné, že si niekto dovolí spievať niečo také?“ Vtedy mi praskla bublina. Uvedomila som si, že žijeme v klamstve.

Keď som išla na univerzitu, ľudia sa báli. O zakázaných knihách sme sa rozprávali len potichu. Medzi sebou, aby nás nikto iný nepočul.

Na verejnosti sme radšej mlčali, pravdu sme si nechávali pre seba. Takto sa nedalo žiť dlho.

A potom prišiel november.

Pamätám si, ako sme sa tlačili pred zamknutou aulou.

Vedeli sme, že v Prahe zbili študentov, a chceli sme konať.  Báli sme sa, ale už sme nechceli cúvnuť.

Na internáte študenti spísali prvú výzvu proti režimu.

Tú neskôr čítali po vetách, každý len kúsok. Tak sa rozdelilo riziko, aby nikoho nemohli hneď zatvoriť.

Keď sa aula otvorila, hore sedeli úradníci a hovorili svoje frázy.

Ale my sme už mlčať nechceli. Pamätám si, ako som vstala, postavila sa k mikrofónu a povedala: „Ja sa za vás hanbím.“

Nastalo ticho také silné, že by ste počuli spadnúť špendlík.

A potom sa všetko rozbehlo. Študenti písali výzvy, lepili plagáty, volali známych.

Letáky ešte voňali po farbe, keď ich študenti rozdávali pred fabrikami.

Ľudia si ich brali a usmievali sa. Ten úsmev bol naša prvá sloboda.

Prišiel generálny štrajk a režim padol.

Pamätám si tú radosť, keď sa námestia zaplnili. Odvtedy verím, že zmenu neprinášajú politici.

Zmenu prinášajú ľudia, keď sa prestanú báť. Tak to bolo v novembri ’89 a tak to môže byť aj dnes.