Robil som v bani tam, kde sa nepočuli reči o politike, len rachot strojov a kašeľ chlapov.

Hore sa hádali, dole sa makalo. My sme len robili, čo bolo treba.

Hovoril som si, že politika je pre tých, čo nikdy nedržali krompáč.

Na poradách nám vraveli, že robotníci sú základ krajiny.

Ale dole v šachte to tak nevyzeralo. Prach, tma a ticho.

O politike sme sa nebavili — všetci sme vedeli, že by to aj tak nič nezmenilo.

Keď sa začalo hovoriť o tom, čo sa stalo v Prahe, len som mávol rukou.

„Zase nejaké reči,“ povedal som chlapom pri pive.

Boli sme unavení veriť, že niečo môže byť inak.

Syn mi priniesol leták. Vraj sa ide do mesta, že sa niečo deje.

Zložil som ho a nechal na stole. Čo by som ja, starý baník tam robil?

Na námestie som šiel len tak — pozrieť sa. Stál som bokom, ruky vo vreckách, a čakal, čo bude.

Potom som si všimol, že tam stoja aj chlapi z bane. Tí, čo sa vždy len smiali. A zrazu mlčali.

Zostal som tam. Nepovedal som ani slovo, len som cítil, že je správne tam byť.

Nie ako baník, ale ako človek.

Domov som prišiel neskoro. Žena sa pýtala, kde som bol.

Povedal som: „Na námestí.“ Len prikývla a naliala mi čaj. Viac nebolo treba.

Na druhý deň som počul v rádiu, že režim padol.

Len som si ticho povedal: „No, konečne.“ A prvýkrát za dlho som mal pocit, že to, čo robíme dole, má nakoniec zmysel.