Študovala som na pedagogickej fakulte v Bystrici a chcela som byť učiteľkou.

Pochádzam z malej dediny pod Poľanou.

Otec robil v lese, mama v družstve. Doma sa o politike nehovorilo.

Len občas otec poznamenal, že pravda sa aj tak raz ukáže.

Vtedy som nerozumela, čo tým myslí.

Na internáte sme večer počúvali Slobodnú Európu.

Potichu, so slúchadlami, aby to nikto nepočul.

Bolo to ako keď sa po dlhej dobe nadýchneš normálneho vzduchu.

Keď prišli správy z Prahy, že študentov zbili, ostalo ticho.

Na chodbe sa niekto rozplakal.

A zrazu sme vedeli, že sa už nedá tváriť, že sa nás to netýka.

Na druhý deň sme sa stretli v aule. Niektorí chceli štrajk, iní sa báli, že prídu o školu.

Pamätám si, ako som povedala: „Keď budeme mlčať, ako to potom raz vysvetlíme deťom?“

A v tej chvíli bolo jasné, že do toho ideme.

V ten deň sme napísali prvé vyhlásenie. Písali sme ho ručne, na lavici.

Keď som ho čítala nahlas, triasol sa mi hlas, ale dočítala som ho až do konca.

Na námestí bolo chladno. Ľudia stáli s transparentmi a termoskami s čajom.

Stála som tam medzi nimi – prechladnutá, unavená, ale prvýkrát som mala pocit, že som presne tam, kde mám byť.

Po pár dňoch som sa vrátila domov. Otec sedel pri stole a počúval rádio.

Len sa na mňa pozrel a povedal: „Dobre si spravila.“

A to bolo viac než všetky reči na námestí.

Mama sa usmiala a priniesla koláče.Nič sme už nemuseli hovoriť. Všetko bolo povedané.

Odvtedy verím, že zmena nezačína v politike. Začína v obyčajnej vete: A dosť.