Narodila som sa v rodine, kde bolo divadlo súčasťou každého dňa. Otec bol herec, mama učiteľka.

Detstvo bolo radostné – až do chvíle, keď v roku 1968 prišli tanky. Mala som trinásť, ušla som z domu na námestie.Ľudia sa tlačili, nikto nechápal, čo sa deje. Doma som za to dostala poriadny výprask.

V škole aj v divadle sa všetko riadilo tým, čo dovolil režim. Na VŠMU sme boli dobrá partia, ale hranice boli jasné. Keby niekto podpísal Chartu 77, okamžite by skončil. Aj my sme mali chuť ozvať sa, ale vedeli sme, že by sme školu nedokončili. Tak sme sa naučili žiť v dvoch svetoch.

Divadlo bolo moja sloboda. Na javisku sa dalo povedať to, čo inde nešlo. Niekedy len v náznakoch, inokedy medzi riadkami. A my sme mali radosť, že aspoň takto môžeme hovoriť nahlas.

Keď prišiel november ’89, všetko sa zmenilo. S manželom Petrom sme sa pridali k študentom v Košiciach. Spolu sme stáli pred ľuďmi, čítali odkazy z Prahy. Nebolo to pripravené, všetko improvizované. Ale cítili sme, že stojíme na správnom mieste.

Mali sme jeden telefón a starú krabicu od topánok. Ľudia do nej hádzali mince aj bankovky.
Keď už bola plná, založili sme účet na moje meno. V tej krabici sa nazbieralo 69 000 korún – neuveriteľné. Pomoc prichádzala aj zo zahraničia, dokonca zo Švajčiarska.

Zhromaždenia boli plné emócií. Pred vedeckou knižnicou stáli davy ľudí, každý chcel hovoriť. Robotníci, učitelia, študenti. Každý mal odvahu povedať, čo roky dusil v sebe. Tá eufória sa nedá porovnať s ničím, čo prišlo neskôr.

No čoskoro prišli aj prvé sklamania. Bratislava nám diktovala, ako sa má robiť politika. Mali sme pocit, že východ nechápu – a ani nechcú chápať. Spoločná sila sa začala rozpadať na strany a záujmy.

Po revolúcii sme obaja s Petrom verili, že príde lepšia éra. Namiesto toho nás z divadla vyhodili. Peter dostal hodinovú výpoveď, ja o pár dní neskôr. Ťažko to niesol, tá krivda ho doslova zožierala. Vtedy som si povedala, že revolúcia v našom prípade zožrala vlastné deti.

Napriek všetkému verím, že človek nemôže byť šťastný sám. Šťastie má zmysel iba vtedy, keď sa oň podelíte s niekým druhým.