Žila som v Žiline, v paneláku na sídlisku, kde všetci poznali všetkých.

Rodičia robili vo fabrike a doma sa veľa nerozprávalo – iba o tom, čo bude na večeru a či pôjde teplá voda.

V škole bolo všetko podľa poriadku. Rovnaké účesy, rovnaké básne o pionieroch.

Raz som na výtvarnej nakreslila plagát s nápisom „Sloboda pre všetkých“.

Myslela som tým, že chcem, aby nás nechali kresliť, čo chceme.

Učiteľka mi ho zobrala a povedala, že také veci sa nekreslia.

Ja som tomu nerozumela, ale prvýkrát som mala pocit, že niečo nesedí.

Zavolali si mamu do školy. Ospravedlnila sa za mňa.

A mne doma povedala, že niekedy je lepšie sa nepliesť.

Ale nehnevala sa na mňa.

Otec sa raz vrátil domov z práce a len tak medzi rečou povedal, že im v továrni prikázali podpísať nejaký súhlas, aj keď nevedeli s čím.

A že nepodpísal. Vtedy bol pre mňa najodvážnejším človekom na svete.

Potom sa začalo hovoriť, že v Prahe zbili študentov.

Učiteľ dejepisu, ktorý inak rozprával len o bitke pri Moháči, si nás zavolal a potichu povedal: „Pamätajte si, raz sa vás budú pýtať, kde ste vtedy boli.“

Tá veta mi zostala v hlave ešte celé popoludnie.

Cestou domov sme s kamarátkou videli pred kultúrnym domom ľudí.

Nikto nekričal, len sa rozprávali, držali sviečky a počúvali rádio.

Občas hovorili vety ako: „Chceme slobodu“ alebo „Nechceme sa báť.“

Zastali sme pri nich. Bolo to prvýkrát, čo som cítila, že sa deje niečo dôležité – a že tam chcem stáť tiež.

Na druhý deň som do školy priniesla malý papierik s nápisom „Nechceme sa báť.“

Nalepila som ho na dvere dievčenských záchodov.

Mala som strach, ale zároveň som nechcela, aby to o mne niekto vedel.

Riaditeľ to zistil. Zvolal triedu a pýtal sa, kto to spravil. Všetci mlčali.

Pozrela som sa na spolužiačku, ona na mňa – a bolo to, akoby sme si potichu sľúbili, že to nepovieme.

O pár dní sa konal štrajk. Stáli sme pred školou, vonku bola zima.

Pridali sa aj učitelia, aj školník. Nebolo to veľkolepé.

Len pár ľudí, čo nechcelo mlčať. Ale zrazu to stačilo.

Večer doma som pozerala správy. Otec len ticho prikyvoval.

Mama utierala ruky do utierky a povedala: „Tak, Lucka, možno to už konečne bude všetko inak.“

Ten papierik z dverí mám dodnes. Je pokrčený a písmená sú vyblednuté.

Ale keď ho vezmem do ruky, stále cítim to isté – odvahu.