Robil som ako učeň v opravárenskom závode v Poprade.

Všade hluk, pach oleja, zima v halách a chlapi, čo sa viac rozprávali o futbale než o politike.

Otec robil v tej istej fabrike. Vždy hovoril, že kto sa ozve, ten oľutuje.

Mama zas vravela, že raz sa to musí zlomiť.

Neviem prečo, ale veril som jej viac.

V novembri sa po meste začalo šepkať, že v Prahe študentov zbili. Nikto nevedel, čo je pravda.

V jedálni sa o tom hovorilo len potichu, medzi polievkou a druhým chodom.

Každý sa tváril, že ho to nezaujíma – ale všetci počúvali.

Ráno na nástupe vedúci povedal, že kto pôjde na štrajk, dostane výpoveď.

Stál som v rade, v rukách som držal čiapku a cítil, ako sa mi spotili dlane.

Nevedel som, či od zimy, alebo od hnevu.

Poobede som vyšiel pred bránu. Bolo tam pár ľudí – učni, dvaja technici a jeden starší chlap, čo fajčil a mlčal.

Niekto držal kartón s nápisom „Slobodu nám nezoberiete.“

Z okna sa na nás pozeral majster. Chvíľu len stál, potom prikývol.

Nič nepovedal, ale to gesto si pamätám dodnes.

Na druhý deň nás bolo viac. Niekto priniesol čaj v termoske, iný harmoniku.

Fabričný dvor zrazu nevyzeral ako miesto, kde sa len maká.

Bol tichý, ale iný – akoby sa tam dalo dýchať voľnejšie.

Večer v správach povedali, že komunisti končia. Nekričali sme.

Len sme tam stáli, niektorí sa smiali, iní plakali.

A ja som si pomyslel, že takto asi vyzerá, keď sa človek prestane báť.

Otec prišiel domov, sadol si k stolu a povedal: „Tak to predsa vyšlo.“

A prvýkrát som mal pocit, že je na mňa trochu hrdý.

Odvtedy viem, že zmena nezačína vo veľkých rečiach.

Začína v tej chvíli, keď sa rozhodneš, že už nebudeš ticho.