Robila som na internom oddelení v nemocnici v Bystrici.

Môj syn Peter študoval v Prahe. Vtedy mi záležalo len na tom.

Manžela som stratila dávno. Zostali sme sami dvaja.

Vždy som ho viedla k tomu, aby sa nebál hovoriť, čo si myslí.

Ale v kútiku duše som sa bála, že raz kvôli tomu narazí.

V polovici novembra som v noci sedela v kuchyni a potichu počúvala Slobodnú Európu.

Hovorili o Prahe, o pochode študentov, o zásahu polície. V tej chvíli som myslela len na jedno .

Skúšala som volať do Prahy. Telefón vyzváňal, ale nikto sa neozýval.

Na oddelení som sa snažila tváriť pokojne, ale v hlave som mala len to, že možno leží niekde v nemocnici, a ja o tom neviem.

O tri dni prišiel list. Písal, že je v poriadku, že chodí na námestia a že všetci tam veria, že sa to tentoraz zlomí.

Na konci napísal len: „Neboj sa, mami. Som opatrný.“

Ten list mám dodnes.

V práci sme počúvali správy z Prahy aj Bratislavy.

Mladší kolegovia chceli ísť na pochod, starší sa báli, že prídu o miesto.

Ja som povedala len: „Choďte. Lekár má stáť pri ľuďoch, nie pri moci.“

V nedeľu som išla na námestie. Bolo chladno, ľudia stáli so sviečkami v rukách.

Vedľa mňa stál jeden z mojich pacientov.

Pozrel sa na mňa a povedal: „Pani doktorka, aspoň raz sme všetci zdraví rovnako.“

Na Štedrý deň sa Peter vrátil domov.

Otvorila som dvere a objala ho tak silno, až sa smial.

Povedal, že v Prahe snežilo, keď padol režim. A ja som len prikývla.

Po revolúcii sa v nemocnici všetko menilo.

Nové vedenie, nové pravidlá, veľa chaosu.

Ale keď som videla mladých lekárov, ako hovoria otvorene, vedela som, že to všetko malo zmysel.

Dnes mám doma ešte stále to staré rádio.

Keď ho zapnem, počujem len šum.

Vždy si spomeniem na tie dni, keď som si potichu opakovala: „Len nech sa môj syn vráti domov živý.“