Vyrastal som v Rimavskej Sobote. Ako šesťročný som prvýkrát utekal pred tankom.

Posádka sa chcela pomstiť, že ju niekto zle navigoval.

Tank sa začal točiť uprostred ulice a spod pásov lietali dlažobné kocky medzi ľudí.

Ten strach si pamätám dodnes.

O pár dní sme stáli na Gottwaldovom námestí. Pred nami kolóna tankov, jeden z nich otočil hlaveň priamo na dav.

Stál som tam aj ja. Vraj niekto trafil vodiča kameňom a prišla pomsta.

Ľudia utekali, ja s nimi. Nevedel som ani dýchať od strachu.

Takto vyzeralo moje detstvo – plné strachu.

Po týchto udalostiach nám otec doma vždy hovorieval: „Nehovor nič, nikdy nevieš, kto ťa počúva.“

Každý večer sme sedeli pri správach.

Potichu, s napätím. Nikto netušil, ako to celé skončí.

Režim sa vedel pomstiť aj deťom. Moja spolužiačka bola výborná žiačka, chcela byť lekárkou.

Jej otec sa v roku ’68 ozval proti okupácii.

A jej rovno povedali, aby si prihlášku na medicínu ani nepodávala.

Bolo to kruté.

Na školách sa všetko menilo podľa toho, čo chceli súdruhovia.

Najprv sme skladali iskričkovský sľub, potom pioniersky a neskôr aj sľub ideám marxizmu-leninizmu.

Bolo to dobrovoľne, ale vlastne nasilu.

Postupne som pochopil, že režim nechce, aby niekto vytŕčal.

Potreboval len dav, ktorý poslúcha.

V práci bolo jedno, či si odborník, alebo niekto, kto sa len fláka.

Rozdiely v platoch skoro neboli. Komunisti nás učili kolektivizmu.

Ani netušili, že nás tým učia aj kolektívne proti niečomu bojovať.

Chcel som byť maliarom, ale nakoniec som sa ocitol v divadle.

Najprv som ho bral ako zábavu. Až keď som hral v Banskej Bystrici v divadle KNAP, pochopil som, akú má silu.

Divadlo nám dávalo slobodu, ktorú sme inde nemali.

Aj keď kritika režimu bola skrytá, radosť, že ju môžeme vysloviť, bola obrovská.

Mojím prvým otvoreným protestom bola diplomová práca.

Nazval som ju „Divadlo života“. Písal som o tom, že sa celý život maskujeme.

A v komunizme ešte viac – lebo pred režimom musel každý vyzerať dôveryhodne.

Do záveru som napísal, že moju prácu môžu hodnotiť iba ľudia bez masiek.

Na katedre to vyvolalo rozruch. Straníčka navrhla, aby prácu vôbec neprijali.

V miestnosti zavládlo ticho. Až profesor Plintovič vstal a povedal:

„Porozmýšľajme, či tento mladý človek nemá pravdu.“

A nakoniec som obhajobu ukončil s jednotkou.

Keď som pracoval v divadle v Rimavskej Sobote, zistil som, že aj malé javisko môže byť veľká zbraň.

Aj v Alici v krajine zázrakov sme vedeli nájsť odkaz na komunizmus.

Niekedy to bola len narážka, inokedy jasná kritika.

A tá radosť, že to môžeme povedať nahlas, bola nesmierna.

Keď prišiel november ’89, Rimavská Sobota bola pripravená na štrajk.

Na námestí stáli tisíce ľudí, pred nami budova Verejnej bezpečnosti a v jej oknách muži so zbraňami.

Organizátori držali papiere s odkazmi z Bratislavy, ale nikto nechcel ísť prvý.

Vtedy sa obrátili na mňa. Vyšiel som na tribúnu, predstavil sa a začal čítať.

Ruky sa mi triasli, ale vedel som, že niekto to urobiť musí.

Keď sa obzriem späť, vidím chlapca utekajúceho pred tankom.

A potom muža, čo našiel odvahu vystúpiť na tribúnu.

Nie všetko dopadlo tak, ako sme dúfali.

Ale viem, že bez toho novembra by som nebol tým, kým som dnes.