Učila som dejepis na gymnáziu v Prešove.

V triede visel portrét Husáka a pod ním nápis „Buď ako on“.

Každé ráno som sa na to pozrela a hovorila si, že nie.

Keď sme brali moderné dejiny, mala som skončiť pri roku 1948.

Ale nikdy som tam nezastala.

Rozprávala som aj o roku 1968, o tankoch na námestiach a o tichu, ktoré po nich prišlo.

Žiaci sa pýtali, prečo o tom nie je v učebnici.

Povedala som im: „Lebo nie všetko, čo sa stalo, sa dá vytlačiť.“

Vtedy som videla, že počúvajú inak než zvyčajne.

V novembri prišli správy z Prahy.

Riaditeľ zvolal poradu a povedal, že nemáme „šíriť paniku“.

Po porade si však učitelia potichu podávali letáky.

Študenti sa pýtali, či môžu ísť na námestie.

Povedala som len: „Choďte, ale dávajte na seba pozor.“

A v duchu som im tú odvahu ticho závidela.

Večer som zapla televíziu.

Videla som davy, ktoré som si celé roky len predstavovala.

A plakala som – nie od strachu, ale od úľavy.

Po revolúcii ma kolega udal, že som vraj „rozvracala mládež“.

Nehádala som sa. Len som si pomyslela, že tá mládež nakoniec urobila to, čo my sme nedokázali.

Dnes učím už iné deti, ale hovorím im to isté.

Že dejiny nie sú len o dátumoch, ale o ľuďoch, ktorí sa rozhodnú neklamať.

Vtedy v novembri som pochopila, že aj učiteľ sa môže učiť.

A že odvahu niekedy prinesú do triedy práve žiaci.