Bol som študentom 3. ročníka Lekárskej fakulty v Bratislave.

Narodil som sa v Brezne, detstvo som prežil na Horehroní – slobodný v prírode, no neslobodný v systéme.

Na gymnáziu som prvýkrát pocítil, čo znamená byť „nevhodný“.

Nie preto, že by som sa zle učil, ale preto, že som nebol dosť aktívny pionier.

Vtedy som spoznal, aká krehká vie byť sloboda.

Skončil som vo väzení a za trest ma dali k tankistom na Šumave.

Boli to ťažké chvíle, ale nevzdal som sa.

Mojím veľkým snom bolo stať sa lekárom.

Režim mi ho však dvakrát vzal – odmietol som podpísať vojenskú prísahu.

Keď prišiel november ’89, už sme boli pripravení.

Len deň po mojej svadbe sme na fakulte spustili štrajk.

Obsadili sme miestnosti Socialistického zväzu mládeže a začali písať naše prvé stanoviská.

Roznášali sme letáky, obiehali profesorov, chodili do fabrík.

Každý deň sa k nám pridávali tisíce ľudí – lekári, herci, študenti. Cítili sme, že už nie sme sami.

Pamätám si na stráženie archívu aj na chvíľu, keď sme plakali od radosti.

Ústredný výbor Komunistickej strany Československa odstúpil a my sme vedeli, že nás už nezavrú.

Vtedy sme prvýkrát ochutnali, čo znamená sloboda.

Odvtedy verím, že ak ľudia túžia po zmene, dokážu ju priniesť.

Nie politici, nie reči v krčme. Ale ulica – tak to bolo v novembri ’89 a tak to bude aj v budúcnosti.