Celý život som robil na poli — raz pre seba, raz pre družstvo. Inú prácu som vlastne nikdy nepoznal.

Pamätám si, ako nám po vojne zobrali pole po otcovi.

Otec stál na dvore a pozeral na traktor, ktorý už nebol jeho.

Nikdy o tom nehovoril, len ráno vstal a šiel do práce, akoby sa nič nestalo.

Ja som už vyrastal v družstve. Na stenách viseli heslá o práci a spravodlivosti.

Všetci sme vedeli, že to nie je pravda, ale nechali sme to tak.

Roky išli. Menili sa predsedovia, plány aj normy, ale život ostával rovnaký.

Robili sme, lebo bolo treba, nie preto, že by sme verili.

V novembri sa po dedine začalo hovoriť, že v Prahe zbili študentov.

Nehovorilo sa o tom nahlas, ale každý to už vedel.

Starosta zvolal schôdzu družstva. Hovoril, že treba zachovať pokoj a že študenti len robia rozruch.

Počúval som ho a mal som pocit, že hovorí tie isté vety, ako vtedy, keď nám brali naše polia.

Na druhý deň ma sused zastavil pred maštaľou: „Peter, ber traktor, ideme do mesta.“

Najprv som si myslel, že si robí srandu, ale keď som videl, že má v ruke transparent, sadol som za volant.

Viezol som ľudí na míting do Nitry. Na vlečke stáli chlapi, ženy, aj deti.

Po ceste bolo ticho, len traktory hučali jeden za druhým.

Na námestí som stál v kabáte od hnoja, vedľa mňa študent v rifliach.

Usmial sa na mňa a povedal: „To je jedno, kto odkiaľ sme, hlavne že sme tu.“

A mal pravdu.

Keď sa dnes pozerám na naše pole, viem, že to nebolo len o pôde.

Bolo to o tom, že človek sa chce pozerať druhým do očí bez hanby.