Robil som ako elektrotechnik vo VSŽ a doma nás bolo o jedného viac – narodila sa nám dcéra.

Život bol jednoduchý. Práca, rodina, panelák, hluk z fabriky. Politika ma nezaujímala.

Ráno v šatni sa o ničom inom nehovorilo. Vraj v Prahe zbili študentov.

Jeden kolega potichu povedal: „Ak im to prejde, už sa to nezastaví.“

Na obed si niektorí brali voľno. Nešli k doktorovi, išli na námestie.

Ja som váhal – mal som doma malé dieťa a pôžičku na byt.

Keď som videl, ako sa kolegovia balia a idú s transparentmi, niečo vo mne prasklo.

Zavesil som montérky a šiel s nimi. Nebolo to hrdinstvo, skôr hanba, že by som zostal sedieť.

Na námestí stáli robotníci, učitelia, študenti.

Nikto nekričal, len sa pozerali jeden na druhého, akoby si overovali, že to naozaj robia.

Vo vrecku som mal fotku dcéry. Hovoril som si, že nech raz vyrastie v krajine, kde sa nebude báť hovoriť pravdu.

Keď večer v správach oznámili, že vláda padla, bolo ticho.

Všetci len stáli a dýchali.

A ja som vedel, že strach, ktorý som v sebe nosil roky, zrazu zmizol.

Na druhý deň som sa vrátil do práce. Majster sa usmial a povedal: „Videl som ťa včera na námestí.“

Len som prikývol. Viac nebolo treba.

Odvtedy viem, že odvaha niekedy nevyzerá ako veľké gesto. Niekedy stačí len vstať a ísť.