Robil som v autodielni v Liptovskom Mikuláši.

Život bol jednoduchý – práca, pivo, rodina, telka.

V dielni sa o politike nerozprávalo. Namiesto správ sme riešili motory a karburátory.

Bol som v Socialistickom zväze mládeže, lebo sa to patrilo.

Mal som z toho lepšiu robotu, byt a pokoj od starostí.

Tak to proste chodilo.

Raz kolega povedal vtip o Husákovi. Na druhý deň si poňho prišli z podniku a „dobrovoľne“ odišiel.

Vtedy som si prvýkrát pomyslel, že toto nie je normálne.

V novembri sa hovorilo, že v Prahe zbili študentov.

Najprv som neveril – myslel som, že to bude len reč.

Ale keď to pustili aj v správach, už to nešlo ignorovať.

O pár dní som išiel s kamarátom do mesta.

Na námestí stáli ľudia s transparentmi, medzi nimi aj pár známych z dielne.

Zostal som bokom, len som sa pozeral.

Ľudia stáli v tichu a len občas niekto zatlieskal, keď sa niekto pridal.

Neznámy chlap vedľa mňa mi podal ruku a povedal: „Aspoň raz sme tu všetci kvôli tomu istému.“

Na druhý deň som doniesol do dielne rádio a pustil Hlas Ameriky.

Majster len kývol hlavou a povedal: „Len nech to už konečne skončí.“

Odvtedy som prestal hovoriť, že „tak to má byť“. Lebo som pochopil, že nemusí.

Nebol som nikdy odvážny. Ale vtedy som zistil, že stačí sa ozvať raz – a zmeniť sa môže všetko.