Robil som na železnici v Leviciach. Každý deň ten istý rytmus – koľaje, píšťalka, vlak, čo príde a odíde.

Do strany som vstúpil, keď som mal dvadsať.

Veril som, že spravodlivosť a rovnosť nie sú len slová.

Až neskôr som pochopil, že niektorí sú rovnejší než ostatní.

Chodil som na schôdze, podpisoval papiere, recitoval frázy o pracujúcom ľude.

Myslel som si, že keď budem poctivo robiť, niečo sa zmení.

Lenže svet sa nemenil.

Nadriadení jazdili služobnými autami, my sme v zime tlačili vagóny.

Keď som raz poznamenal, že by sme potrebovali nové náradie, odpovedali: „Súdruh Švec, menej hovorte a viac robte.“

Odvtedy som sa naučil držať jazyk za zubami.

Nie zo strachu, ale z opatrnosti.

Mal som rodinu a nechcel som im komplikovať život.

V novembri sa šepkalo, že v Prahe zbili študentov.

Na stanici sa o tom hovorilo len medzi vetami, medzi pohľadmi.

Ale bolo cítiť, že sa niečo hýbe.

Dcéra prišla domov a povedala: „Oci, pôjdeme na námestie.“

Najprv som len mávol rukou.

Ale keď som videl, ako sa trasie od odhodlania, obliekol som si kabát a išiel s ňou.

Nestál som na tribúne, len medzi ľuďmi.

Najprv som len počúval, potom som začal kričať tiež.

A v tej chvíli som pochopil, že už nie som súdruh. Len človek, ktorý sa rozhodol neuhnúť.

Po revolúcii som spálil stranícku knižku.

Dcéru som zobral na pochod a povedal jej: „Pamätaj si, viac ver ľuďom než papierom.“

Dodnes robím na stanici. Keď sa rozbehne vlak, ten zvuk mi pripomína, ako sa vtedy v novembri všetko pohlo.